O mestskej časti
História Mestskej časti Košice – Sever
Mestská časť Košice – Sever vznikla podľa § 3, ods. 2 Zákona č. 401/1990 Z. z. SNR o meste Košice v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa mesto Košice člení na 22 mestských častí. Tieto mestské časti sú právnickými osobami, ktoré za podmienok ustanovených zákonom a štatútom hospodária so zvereným a vlastným majetkom a so zverenými a vlastnými finančnými príjmami.
Keďže MČ Košice – Sever je súčasťou mesta Košíc, história MČ je spojená s históriou mesta Košice. V krátkosti uvádzame stručný prehľad histórie mesta Košice.
Mesto Košice patrí k mestám s bohatou a slávnou minulosťou. Archeologické nálezy dokazujú, že na území mesta žili ľudia už za čias staršej doby kamennej. Úrodná kotlina Hornádu a jeho prítokov bola už od staršej doby kamennej vyhľadávaným miestom vtedajších kmeňov a národov. Vďaka Hornádskej ceste mala táto oblasť kontakty aj so vzdialenými oblasťami a zohrávala sprostredkujúcu úlohu smerom zo severu na juh a z východu na západ. Prvá písomná zmienka o južnom predmestí je z roku 1230. Košice sa vtedy spomínajú ako „Villa Cassa“. V meste sa z roku 1307 zachovali najstaršie cechové stanovy v krajine vydané kráľom Ľudovítom Veľkým. V roku 1369 bola udelená mestu najstaršia známa mestská erbová listina v celej strednej Európe. Najdôležitejšie výsady dostali Košice v rokoch 1342 – 1347, keď sa stali slobodným kráľovským mestom. Udeľovanie privilégií napomáhalo rozkvetu remeselnej výroby, obchodu, a zvyšovalo význam i rozvoj mesta. Vďaka obchodne i strategicky výhodnej polohe, zaznamenali Košice rýchly vzostup.
Od začiatku 15. storočia stali na čele Pentapolitany – zväzku piatich východoslovenských miest. Od roku 1347 až do začiatku 18. storočia si po Budíne zachovali postavenie druhého mesta Uhorska. Primerane k svojmu hospodárskemu, administratívnemu a politickému významu sa v meste zriadila v roku 1657 univerzita, ktorá po zmene na kráľovskú a neskôr na právnickú akadémiu trvala do roku 1921. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie sa stali Košice roku 1918 súčasťou Československej republiky. Počas II. svetovej vojny bolo mesto s obcami v južnej časti okresu Košice pripojené k Maďarsku. V roku 1938 malo už 60 000 obyvateľov, po skončení vojny však iba 50 000. Po roku 1945 nastal prudký rozmach mesta. Došlo aj k územnému rozšíreniu mesta. V roku 1969 boli k nemu pripojené obce Barca, Košická Nová Ves, Myslava, Poľov, Šaca s osadou Buzinka, Ťahanovce a Vyšné Opátske. Od roku 1978 patria do Košíc aj Kavečany, Krásna nad Hornádom, Lorinčík a Šebastovce. Osada Sever bola súčasťou obce Lorinčík a po roku 1968 sa odčlenila a bola pripojená ku Košiciam. Na území MČ Košice – Sever sa nachádzajú mnohé archeologické náleziská. Uvádzame niektoré z nich: Amfiteáter, Hradbová ul., Hradová, magnezitová baňa a za Kalváriou. V roku 1912 sa pri ťažbe v magnezitovej bani zistil kostrový hrob z doby sťahovania národov, v ktorom bola honosná strieborná pracka so stopami pozlátenia, kovové zrkadlo a kostený hrebeň. Nálezy sú uložené vo Východoslovenskom múzeu.
Severne od zastavanej časti mesta, na vrchole kopca Hradová – medzi údolím rieky Hornád a Čermeľského potoka – sa nachádzajú zvyšky stredovekého hradu. Na území MČ sa nachádzajú aj oddychovo-rekreačné areály Anička, Alpinka, Čermeľ, Bankov a Jahodná. V krátkosti uvádzame stručný prehľad histórie niektorých lokalít mestskej časti Košice- Sever.
Košický hrad
Na strategickom mieste, z ktorého bolo možné strážiť a ovládať dôležité cesty z Košíc na Spiš, na vrchu zvanom Hradová (466 m n. m.) týčiacim sa nad údolím Hornádu severozápadne od mesta, sú pozostatky stredovekej stavby známej ako Košický hrad. Počiatok výstavby hradu nad Košicami sa pripisuje mocnému rodu oligarchov na východnom Slovensku – Omodejovcom, ktorí začiatkom XIV. storočia (v roku 1303) prestúpili do tábora Karola Róberta, kým Košice naďalej podporovali v boji o uhorskú korunu českého kráľa Václava III. Stavba hradu je pravdepodobne práve v období rokov 1303- 1307.
Omodejovci ho začali stavať na „cudzej zemi“, čo nepriamo potvrdzuje aj údaj z dohody z 3.10.1311, kde sa okrem iného zaviazali, že nebudú stavať nové hrady na svojich alebo iných majetkoch bez kráľovho povolenia. V roku 1307 sa aj Košice pripojili na stranu Karola Róberta a napätie medzi mestom a Omodejovcami na čas zaniklo. Tým zanikol aj význam hradu a v jeho výstavbe sa pravdepodobne nepokračovalo. Z konfigurácie terénu a architektonických zvyškov možno usudzovať, že hrad nebol dostavaný. Bola to skôr pevnosť, ktorá so svojimi 3,8 m hrubými múrmi aj napriek nedokončeniu mohla slúžiť svojmu účelu. hrad bol údajne demolovaný Jurajom Rozgonym roku 1445.
Kalvária
O výstavbu kostola na kopci Kalvária sa zaslúžili jezuiti. V tom čase sa od mesta relatívne vzdialený vrch ešte nenazýval Kalvária, toto meno dostal až potom, čo sa tu v roku 1736 rozhodlo o výstavbe kostola. Stavať sa však začalo až šesť rokov od prijatia zámeru, čiže v roku 1742 a bol ukončený až v roku 1758. Nebol v centre mesta, dokonca v tom čase bola Kalvária v lesoch a išlo o jeden z prvých výraznejších kopcov Slovenského Rudohoria na okolí. V čase výstavby sa kostol vyznačoval nízkou drevenou vežičkou a mal dve podlažia. Staval sa 16 rokov, ale jezuitom slúžil len 15 rokov. V roku 1773 bol totiž jezuitský rád rozpustený.
Chrám si prisvojilo vojsko, ktoré si v ňom urobilo muničný sklad. Len čo však utíchli napoleonské vojny, kostol získala katolícka cirkev. Biskupský a farský úrad v Košiciach po ukončení rekonštrukcie v roku 1820 dali chrám opätovne vysvätiť. Súčasný vzhľad kostol získal v roku 1870, kedy bolo opäť nutné pristúpiť k jeho rekonštrukcii a drevená vežička sa stala už len minulosťou. V tom istom roku postavili za svätyňou otvorenú kaplnku. V nej sa nachádzalo súsošie Piety. Pred kostol inštalovali súsošie Golgoty – ukrižovaného Krista s dvoma zločincami. Medzi krížmi boli pôvodne inštalované sochy P. Márie a sv. Jána. Interiér kostola bol v čase jeho zrodu barokový.
Zaujímavá je aj história stavby cesty a kaplniek, ktoré ku kostolu vedú od amfiteátra. Kalváriu osadili stromami v roku 1830. Cintorín Rozália už mestu kapacitne nestačil a tak sa na Kalvárii v rokoch 1849 až 1889 aj pochovávalo. Kaplnky vznikli ako krypty bohatých rodín. Kto chcel mať na tomto významnom mieste rodinnú hrobku, musel súhlasiť s podmienkou, ako bude vyzerať a že jej predná časť bude slúžiť ako kaplnka krížovej cesty. Kaplniek je celkovo 16. Krížová cesta má 14 zastavení, ďalšie dve kaplnky boli postavené na počesť panny Márie. Kalvária bola starostlivo udržiavaným miestom až do 50-tych rokov 20. storočia. V 60-tych rokoch cintorín na Kalvárii zrušili a na týchto miestach sa začali stavať domy.
Bankov
Bankov považovali Košičania za staré výletné miesto. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza až z roku 1703 (Zdroj: JUDr. Ján Gašpar, riaditeľ Krajskej štátnej knižnice v Košiciach). V tom čase rada mesta Košice nariadila, aby bola na Bankove zriadená budova. Rákócziho vojská ju vydrancovali už v roku 1704. Pamiatkou na kurucké boje v tejto lokalite sú názvy Rákócziho prameň a Kurucký prameň. Spočiatku na Bankov mnohých Košičanov lákala predovšetkým známa železitá voda. Od údajných liečivých vlastnosti bankovského prameňa odvodil napokon ktosi aj názov celej lokality.
Podľa jednej z povestí získalo toto miesto svoje pomenovanie vďaka človeka menom Bankó, ktorému približne v roku 1630 pomohla tamojšia minerálna voda vyliečiť zrak. Keď však výskum uskutočnený v roku 1725 ukázal, že tamojší železitý prameň obsahuje len malé množstvo hliníka, železa či síry, na Bankov začali obyvatelia mesta nazerať v prvom rade ako obľúbené výletné miesto. Na Bankove vystavili nový hotel a v roku 1765 sa tu objavila kaplnka Svätého kríža. Viedla tadiaľ Stará spišská cesta, pretože na Spiš sa v minulosti chodilo cez Bankov, nie cez Čermeľské údolie. Mnohé zo starších objektov tejto lokality sa však už nenávratne stratili. Čermeľské mlyny, papierový mlyn, koliba, štýlová drevená reštaurácia už neexistujú. V roku 1903 postavili na Hornom Bankove kaplnku Nanebovzatia Panny Márie.
Anička - Gajdove kúpele
Rozkvet prežívali v osemdesiatych rokoch minulého storočia (Zdroj: JUDr. Ján Gašpar, riaditeľ Krajskej štátnej knižnice v Košiciach). Vtedy tam vystavali kúpeľnú budovu, „vaňové“ kabíny, reštauračné zariadenia, pribudol tanečný parket. Aj keď tu počas prvej svetovej vojny nastal istý úpadok, už krátko po vzniku Československej republiky bolo toto miesto opäť zveľadené. V roku 1923 kúpele s pomocou armády zreštaurovala košická odbočka Zväzu československého dôstojníctva a na počesť generála Rudolfa Gajdu, veliteľa tunajšej divízie, miestne kúpele pomenovali na Gajdove. Tunajšiu minerálnu vodu nazývajú miestni odvtedy „gajdovka“. Rudolfa Gajdu však ešte v dvadsiatich rokoch vylúčili z armády. Kúpeľom však názov zostal. Takto ich miestni nazývali aj čase socializmu. V období prvej republiky na miestach neskoršieho kynologického cvičiska vybudovali plavecký bazén a pribudlo aj pomerne často navštevované futbalové ihrisko.
V roku 1924 bola v lokalite cieľová čiara košického maratónu. Ďalšie ročníky maratónskeho behu zvykli v Gajdových kúpeľoch už aj štartovať. Od tridsiatych rokov už však žiadna stavba nepribudla a oblasť začala pomaly chátrať. Po druhej svetovej vojne lokalitu pomenovali na Aničku. Ešte v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch slúžila Anička ako normálne výletné miesto. Potom však tunajší bazén zanikol a do pôvodného stavu nebola Anička vrátená už nikdy. začiatkom sedemdesiatych rokov tu verejnosti sprístupnili kúpalisko Ryba, no vtedy začala Anička ako výletné miesto slúžiť už len sporadicky.
