Čo robiť, keď „vyhoríte“

Predstavte si, že nastúpite do novej práce. Chcete sa „ukázať“, že viete pracovať a tak ťaháte jednu pracovnú zmenu za druhou. Pocity únavy ignorujete. Nastúpia bolesti, potom neprekonateľná vyčerpanosť. Zrazu už nevládzete. A vtedy si poviete, budem viac oddychovať, starať sa o seba. Ale je to skutočne tak? Človek má niekoľko kategórií potrieb, ako potreba spánku, jedla, pohybu, bezpečia, istoty, spolupatričnosti, uznania a sebarealizácie. Keď človek tieto potreby dlhodobejšie ignoruje, organizmus sa dostáva do ohrozenia a začína svietiť výstražná kontrolka. Telo rôznymi symptómami upozorňuje na nebezpečenstvo. Keď varovania dlho ignorujete, vyhoríte.

Iba manažéri?

Mávnuť rukou a povedať, že mne sa to nemôže stať? Každý je ohrozený. Či ste lekár, umelec alebo čašník. Veľmi často pri svoje práci „vyhoria“ opatrovateľky a ošetrovateľky. Ich práca si vyžaduje perfektný výkon, empatický prístup a osobnú zaujatosť pri vykonávaní opatrovateľských činností. Práve to bol dôvod, prečo sa Mestská časť Košice – Sever rozhodla zorganizovať pre svoje opatrovateľky odbornú prednášku na tému „syndróm vyhorenia v pomáhajúcich profesiách“ (práca opatrovateliek sa radí práve k pomáhajúcim profesiám).

Radiť prišla psychologička

Prednáška sa uskutočnila v dňoch 29.3. a 30.3.2012 pod vedením klinickej psychologičky Mgr. Ľubice Duskovej Lejkovej. Opatrovateľky sa dozvedeli, že už pri prvých príznakoch syndrómu vyhorenia (únava a pokles výkonu, depresia, úzkosť, poruchy pamäte a sústredenia sa, poruchy spánku a pod.) je dôležité ich vedieť rozpoznať a správne na nich reagovať. Oboznámili sa s možnosťami v prevencii syndrómu, ako sú napr. aktívne pestovanie pozitívnych emócií, zvážiť nároky na svoju osobu a stanovené ciele, nájsť zmysel života i v iných ako v pracovných oblastiach, zaoberať sa prítomnosťou, oddeľovať prácu od súkromia, kvalitne a pravidelne sa stravovať, dodržiavať pitný a spánkový režim. a pod. Pri liečbe je najdôležitejšie vedieť správne zhodnotiť situáciu t.j. či opatrovateľ/ka vie riešiť situáciu sám/sama svojimi kapacitami, alebo je potrebné daný problém už riešiť ambulantne. Vhodnou liečbou predovšetkým v prvých štádiách je zmena činnosti, t.j. opatrovateľka by mala po skončení pracovnej doby robiť úplne niečo iné - nerozmýšľať nad prácou a venovať sa hlavne svojim záľubám.

„Ako zhodnotili opatrovateľky, zaradenie takéhoto vzdelávania bolo pre nich prínosom. Myslím, že práve vďaka prednáške si mnohé z opatrovateliek uvedomili, že jednou z príčin ich osobného a pracovného vyčerpania je stres a zhon, ktorého je v súčasnej dobe stále viac. Snažíme sa čo najviac pomáhať prekonávať našim opatrovateľkám krízové situácie“ povedala v závere Zdenka Sloviková, vedúca oddelenia sociálnych vecí.